Barbara Balážová vo svojej knihe o kremnických ženách /Pictorissa cremniciiensis/ analyzuje na základe historických podkladov príbeh vdovy po slávnom kremnickom sochárovi Dionýzovi Stanetim, ktorí umrel v roku 1767. Zostala po ňom vdova Terézia so štyrmi deťmi / najmladšie malo jeden rok / a sochárska dielňa, v ktorej bol rad neukončených diel, medzi najzávažnejšie iste patrili sochy pre kremnický farský kostol, ktorý bol budovaný priamo na námestí, ale bol tu aj slávny stĺp Svätej trojice, na ktorý sme všetci stále hrdší. Tento nebol tak isto ukončený. Terézia Staneti dostala povolenie od mestskej rady naďalej viesť sochársku dielňu, v ktorej mohli byť spomínané umelecké diela ukončené. Vznikli umelecké diela neskutočnej hodnoty.
Príbeh sa dobudovaním barokového stĺpa zďaleka nekončil. Z finančnej nutnosti predložila ambiciózna manažérka v roku 1770 pri konečnom vyúčtovaní pred mestskú radu nový účet, ktorý bol zvýšený skoro o 50 percent. Zvýšené náklady si uplatnila aj za sochy, ktoré boli vyrobené pre farský kostol. Mestská rada jej tieto náklady neuznala a tak Terézia Staneti začala hľadať svoju pravdu na Kráľovskej komore v Bratislave, kde podala žalobu a žiadala náhradu aj za škody, ktoré jej predchádzajúcim zatvorením sochárskej dielne vznikli. Začal sa dlhoročný proces pri ktorom si dal kremnický magistrát vypracovať celý rad posudkov zameraných najmä na posudzovanie kvality Stanetiho diela. Súdny spor trval dlho a ani spomínanej autorke / B. Balážová /sa z archívnych dokladov nepodarilo zistiť ako sa skončil. Známe je, že ani po 13 rokoch nebol spor rozhodnutý.
Z tejto malej epizódy vidieť, že táto manažérka z 18. storočia bola odborníkom na svojom mieste.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára