Spisovateľka a prekladateľka Mária Kupčoková /1879-1941/

Kukčokovci pochádzajúci z Pukanca patria k významným rodinám v slovenskej histórii, mnohí z nich pôsobili v Banskej Štiavnici. Ako študent chemickej školy v Banskej Štiavnici v rokoch 1952-1956 som poznal lekára MUDR. Samuela Kupčoka, ale nikdy som nevedel, ba ani len netušil, že jeho manželka bola spisovateľkou a už vôbec som nevedel, že bola aj prekladateľkou zo srbského jazyka.
Narodila sa síce v Brezne, vychodila kláštornú školu v Banskej Bystrici, žila v Prahe a Budapešti, ale aj na Dolnej zemi v Novom Sade a Kisači , v rokoch 1924-1941 v Banskej Štiavnici, kde aj skončila svoj život.
V literárnej činnosti sa najviac realizovala krátkymi formami, ako sú rôzne besednice, humoresky a úvahy skoro vždy poznamenané národným a sociálnym cítením buď na stránkach regionálnych novín, alebo aj Slovenských národných novín, Dennice, Dolnozemského Slováka, Štiavničana a ďalších. Nebola jej cudzia ani činnosť v ochotníckych divadlách a rôznych kultúrnych spolkoch, ako bola Slov. liga, Živena, Matica slovenská. Používala niekoľko pseudonymov, napríklad Cipuška, Julo Kľúčik, Miro Krasinský, Iva Tŕň, Všadebol. Mala to šťastie, že do literárnej činnosti ju povzbudzovali také osobnosti, ako bol S. H. Vajanský a Ľ Podjavorinská.
Prekladala slovenské literárne diela do srbského jazyka a v rukopisoch zanechala prácu o Márii Pischlovej a román z dejín B. Štiavnice „Dve jašterice štôlne Svätej Trojice“.
Za 17 rokov, ktoré prežila v našom regióne určite vykonala mnoho užitočnej práce. Nevedel som nikde nájsť jej fotografiu, tak som ako ilustráciu použil pohľadnice B. Štiavnice z obdobia, keď tu žila M. Kupčoková. Pamätám si, že Kupčokovci žili pri hoteli Bristol a tak je tu použitá aj táto pohľadnica.

Poetka Štefánia Pártošová /1913 – 1987/

Štefánia Pártošová žila v meste v Žiari nad Hronom od roku 1956 do roku 1973, nadpis článku je uvedený, ako legendárna manažérka, ale ona takou aj v skutočnosti bola.
Priama účastníčka národno - oslobodzovacieho boja v SNP, kde ako zdravotníčka pracovala v brigáde M. R. Štefánika, nakoniec tento odboj končila po zajatí vo väzniciach v Korytnici, Ružomberku a Ilave až v roku 1945.
Vysokoškolsky vzdelaná farmaceutka prešla po II. svetovej vojne najrôznejšími funkciami práve vo farmaceutickom odbore, samozrejme, že po takých rušných životných udalostiach prišli aj zdravotné problémy. Do Žiaru nad Hronom prišla za svojim manželom lekárom.
Po príchode do Žiaru sa s plnou energiou zapojila do práce na kultúrnom úseku, veď len v roku 1953 sa začala venovať písaniu poézie a tak sa dá skutočne bez veľkých analýz povedať, že v našom meste vytvorila väčšiu časť aj svojej vynikajúcej poézie.
Je veľmi zložité posudzovať prácu poetky, ktorá žila v rôznych politických systémoch, ale Štefánia Pártošová / 1913 – 1987 / sa zamerala vo svojej tvorbe najmä na morálne problémy a jej tradičné motívy sa stali ľudská nádej, úcta človeku a pravde, priamočiarosť, viera v národ a kolektív. Vo svojich zbierkach dala priestor aj prírode, ale zamýšľala sa aj nad osudom ľudstva ako celku. Prečítal som si básne z jej zbierky „Krídlo padajúcim“ z roku 1964 a musím konštatovať, že táto poézia je veľmi aktuálna aj po viac ako štyridsiatich rokoch. Celkove jej vyšlo 10 básnických zbierok a 4 zbierky básničiek pre deti.


Nezastupiteľnú úlohu zohrávala pani „babina“, ako ju v Žiari volali v kultúrnom živote nášho mesta, každý deň sme ju mohli stretnúť v Závodnom klube, veľmi dobré výsledky dosiahlo pod jej vedením Divadlo poézie. Mimoriadne aktívna bola v mierovom a ženskom hnutí.

Ernestína Ungárová majiteľka a vedúca kúpeľov vo Vyhniach

Tento príbeh legendárnych manažeriek je priamym odrazom doby, v ktorej sa odohral. Námet na tento tragický príbeh mi poskytol Marián Pavúk, ktorý sa detailne zaoberá históriou Vyhní.
Známa Hellovská rodina z Banskej Štiavnice vlastnila vo Vyhniach kúpeľný hotel Hell-ház /Hellov dom/, ktorý si tu postavila okolo roku 1880. Jedna z členiek tejto rodiny Ernestína Hellová /1885/ sa vydala za Kalmána Ungára /1876/, ktorý bol židovského náboženstva. Podnikaví manželia Ungárovci v roku 1918 odkúpili od žarnovických občanov Žilinčana a Barančoka celé kúpele vo Vyhniach aj s prameňmi a ostatným príslušenstvom. Tieto kúpele boli predtým viac storočí majetkom mesta Banská Štiavnica, ktoré ich prenajímalo. Hospodárska situácia v tom čase nebola priaznivá a kúpeľom sa nedarilo. Návštevníkov kúpeľov bolo málo. Majitelia sa orientovali najmä na židovských klientov a v dvadsiatych rokoch pristavili k Turiszta-házu /Turistický dom/ kóšer jedálenský pavilón, populárne nazývaný „Sekt pavilón“. Výnosy z kúpeľov však boli malé, stačili len na menšie opravy a údržbu a tak kúpeľné objekty postupne chátrali. Kálman Ungár v tridsiatych rokoch zomrel a vedenie kúpeľov prevzala jeho manželka, spomínaná Ernestína , ktorú familiárne volali Erna.
Nevie sa či z obavy pred exekúciou, alebo vyvlastnením židovského majetku, boli začiatkom II. svetovej vojny celé kúpele prepísané na ich dcéru. Ungárovci mali v tom čase trvalé bydlisko v Bratislave, trávili tu čas mimo sezóny.
Kúpeľná činnosť sa sezónou 1938 skončila a v roku 1939 sa stali kúpele útočiskom presídlencov zo zabratých južných území Slovenska. Začiatkom februára 1940 však prišlo do Vyhieň prvých 150 členov Židovskej vysťahovaleckej skupiny z poľského Sosnovca. Štatút tejto vysťahovaleckej skupiny sa neskôr v roku 1942 zmenil na Pracovný tábor Židov. Iróniou osudu bolo, že v Pracovnom tábore Židov, ktorý bol zriadený v ungárovských kúpeľoch, boli internovaní aj rodinní príslušníci bývalých majiteľov.
Ani s bývalými majiteľmi Ungárovcami sa nezabudli úrady vysporiadať. V roku 1941 bol za dočasného správcu bol ustanovený bývalý notársky tajomník vo Vyhniach. V tom istom roku Župný úrad Banská Bystrica vyvlastnil majetok Ungárovcov a Hellovcov a okamžite museli opustiť Vyhne. Spolu so synom v lehote 3 dní opustili obec Vyhne a odobrali sa do svojej domovskej obce Solivar pri Prešove. Dôvody, ktoré sa v rozhodnutí uvádzajú spočívali v tom, že sa ohľadom, že sa stali nemajetní mohli by byť obci na ťarchu. Z Vyhní ich vysťahovala dvojčlenná hliadka, ktorú im „poskytla“ pri vyprázdňovaní bytu miestna žandárska stanica.
Erna Ungárová rodená Hellová sa už nikdy do Vyhní nevrátila a nič sa nevie ani o jej ďalšom osude.
Je to príbeh pre Hollywood, ako ilustráciu som použil pohľadnice z knihy spomínaného M. Pavúka „Stratené kúpele Vyhne“

Karolína Kossuchová a Ida Kuchinková majiteľka a vedúca prevádzky kameninovej fabriky v Kremnici

Jedna z výrobných značiek
–
V tejto časti o legendárnych manažérkach si Vám tu dovoľujem predstaviť dve manažérky zo slávnej továrne na kameninu v Kremnici. Kameninová alebo aj majoliková továreň bola založená v Kremnici začiatkom 19. storočia, teda po roku 1800 a svoje vynikajúce výrobky dodávala na trh v Europe, ale aj Amerike až do roku 1956, keď bola výroba úplne zastavená.
V roku 1868 kúpila kremnickú kameninovú fabriku Karolína Kossuchová z Katarínskej Huty a tak sa továreň stala filiálkou sklárne v Katarínskej Hute. Továreň kúpila za 46500 zlatých. Priamo vo výrobe pracovala a aj priamo fabriku v Kremnici v tomto období viedla jej švagriná Ida Kuchinková / umrela v Kremnici roku 1922 /.
Spomínané manažérky nenechali fabriku upadnúť a v tomto období, keď fabriku viedli pokračovala výroba podobným tempom ako u predchádzajúcich majiteľov. Z hliny, ktorá sa ťažila pri Bartošovej Lehôtke sa vyrábali najrôznejšie nádoby úžitkového a ozdobného charakteru /ozdobné predmety, nádoby na vodu, mlieko, kúpeľné pomôcky, spomienkové predmety..../. Výrobky sa vyvážali priamo do Viedne, Budapešti, Debrecínu, Banátu a do mnohých miest na Slovensku, ale aj do Turecka a Ameriky.
V 70. rokoch 19. storočia prišiel do Kremnice vynikajúci umelec Vojtech Angyal, ktorý významne zasiahol do výtvarnej úrovne kremnickej majoliky. Vyrábané predmety mali vysokú umeleckú úroveň a v jednotlivých námetoch bolo vidieť vzory najznámejších svetových porcelániek a fajansových dielní. Výrobky kremnickej kameninovej fabriky našli skutočne široké využitie. Bolo to v období, keď kremnickú fabriku viedli spomínané manažérky. Do dnes sú výrobky tejto továrne cennými zbierkovými predmetmi a ešte stále sa ich množstvo nachádza v domácnostiach okolia Kremnice.
Portrét Karolíny Kossuchovej z kremnickej kameniny sa zachoval nad portálom kostola
v Katarínskej Hute.


Exkluzívny výrobok kameninovej továrne

Adela Ostrolúcka – nádejná politologička

V našom regióne je na Ostrej Lúke pochovaná Adela Ostrolúcka, mladá žena, ktorá je na Slovensku známa predovšetkým, ako osudová láska Ľudevíta Štúra.
Ale nechcel by som o tejto spriaznenosti písať samotná Adela Ostrolúcka bola mimoriadne vzdelaná žena, veď napríklad len čo sa týka jazykovej zdatnosti, okrem nemčiny a maďarčiny ovládala francúzštinu a angličtinu, učila sa po taliansky. Pod vplyvom Ľudevíta Štúra sa venovala aj ďalším slovanským jazykom ruštine poľštine a aj príslušným kultúram. Mimoriadnu pozornosť venovala hudbe a navyše ju priťahovali aj, v tom čase "mužské" povolania - záujem o verejný život. Vlastne v nej vyrastala podľa súčasnej terminológie zdatná politologička. Neskutočne progresívne boli aj jej jazykové predlady prejavov z Uhorského parlamentu z maďarčiny do svetových jazykov. Týmto spôsobom iste západný svet iste získaval informácie o živote ľudí v Uhorsku. Nakoniec rodina Ostrolúckych dosť významným spôsobom pomohla k zvoleniu Ľ. Štúra za poslanca Uhorského snemu v Budapešti a predniesť tam jeho známe prejavy o postavení nášho národa v Uhorsku.
Nebolo jej však dopriate využiť tieto vedomosti, v ktorých sa stále zdokonaľovala. Umrela ako 28-ročná v roku 1853 vo Viedni na týfus. Pochovaná je práve v rodinnej hrobke na Ostrej Lúke. Ľ. Štúr bol zasiahnutý na veľmi citlivom mieste. Svoju báseň začína slovami „Uvädol si prenáhlo ty pekný kvet Hrona...“

Prvá slovenská pilotka Katarína Krivdová Schweigertová

Prvá slovenská pilotka Katarína Krivdová sa narodila na Piargu /dnes Štiavnické Bane/ roku 1912 a umrela v Žiari nad Hronom roku 1989. Jej životopis veľmi podrobne spracoval a publikoval Marián Pavúk, ktorý sa podrobne zaoberá dejinami Vyhní a práve pani K. Schweigertová prežila časť svojho života vo Vyhniach.

Jej letecká kariéra sa začínala v roku 1934, keď bol organizovaný v rámci aktivít Masarykovej leteckej ligy (MLL) v Banskej Štiavnici prvý plachtársky kurz na Slovensku a do tohto kurzu sa prihlásila aj študentka banskoštiavnickej Štátnej priemyselnej školy Katarína Krivdová.. Dovolím si citovať z práce Mariana Pavúka „Pekná a sympatická dievčina dostala medzi plachtármi familiárne meno Kitty. Kurz, v ktorom bolo 15 chlapcov a ona, ako jediná žena, viedli inštruktori Pavol Pálka, Hubert Váhala a kpt. Vladislav Adamíček. Lietalo sa na plachtárskom letisku v Štefultove pri Banskej Štiavnici na klzákoch typu Zlín Z-V a Z-VI, ktoré tamojšia odbočka získala zo sponzorstva veľkého priaznivca letectva, zlínskeho továrnika Tomáša Baťu. V novembri 1934 bol kurz ukončený a Kitty Krivdová dostala ako prvá Slovenka pilotný plachtársky preukaz č. 439, výkonnostnej triedy „A“. Odovzdal jej ho náčelník československých plachtárov organizovaných v MLL, Ludvik Eisnic z Prahy“. Nebolo to jednoduché takúto kvalifikáciu získala z účastníkov kurzu len ona a jeden z chlapcov.

V roku 1935 absolvovala ďalšie výkonnostné bezmotorové lietanie na Sitne, kde dosiahla kvalifikáciu vyššieho stupňa . V dňoch 24. apríla až 12. mája 1935 sa ako jediná žena zo Slovenska zúčastnila na 1. národných plachtárskych závodoch v Banskej Štiavnici – Štefultove.“

Asi nebolo v tom čase jednoduché chodiť na náročnú školu a venovať sa lietaniu, ale keďže aj v Štefultove mali motorové lietadlo Katarína, tento raz už „Kitty“ si ho vyskúšala ako pasažier, ale súčasne sa začala venovať lietaniu na Sliači a hlavne v Piešťanoch, tu do apríla 1936 vykonala 168 letov, na rôznych typoch lietadiel. 17. apríla 1936 sa uskutočnil jej prvý samostatný let do výšky 800 metrov/pred skúšobnou komisiou/, ktorý trval 10 minút. V Piešťanoch pokračoval aj ďalší výcvik. Záverečný skúšobný let absolvovala Katarína Krivdová Šchweigertová na trase Piešťany – Bánovce nad Bebravou – Trenčín – Tekovské Šarluhy (dnes Tekovské Lužany) – Piešťany. Katarína získavala ďalšie kvalifikačné preukazy pre plachtárske lietanie, ale uplatnenie jej koníčka bolo zložité. Vrátila sa na priemyslovku a len občas využila ponuku na kondičné motorové lietanie v Stredoslovenskom aeroklube na Troch Duboch. Uvažovala aj o službe pilota kuriérskej letky v čs. armáde, no vtedajší branný zákon ženskú službu vo vojsku neumožňoval. Potom sa už venovala škole, ktorú ukončila v roku 1937. Od 17. mája nastúpila k Čs. štátnym aerolíniám na expozitúre v Piešťanoch, odkiaľ 20. augusta 1937 prešla na Ministerstvo verejných prác, oddelenie výkonných letcov. Na ministerstve pracovala formálne až do 15. februára 1939. Ešte zamestnanie na expozitúre v Užhorode a potom kruté vojnové udalosti, ktoré zmarili jej letecké ambície. Pri úteku z Užhorodu po rozpade Československa a po obsadení vojskami dokonca letecká havária.

Po rozpade ČSR a po odchode z Užhorodu ostala bez práce od mája 1939 začala pracovať už pre nové slovenské Ministerstvo dopravy a verejných prác, kde sa organizovalo letecké oddelenie. Práca ju tu asi neuspokojila.

V roku 1939 si založila rodinu, zapojila sa do Slovenského národného povstania, už ako partizánka „Káťa“, ale hlavne partizánska spojka v Krupine. Po roku 1950 sa stala učiteľkou, učila na školách v Krupine, vo Vyhniach a na Bankách. Vychovala šesť detí a aby sa jej dramatický život ešte viac zdramatizoval pre ostré protesty proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 musela opustiť školské služby.

Šíriteľka čipkárstva Ema Angyalová z Kremnice

Výroba čipiek mala bohatú históriu hlavne v západnej Európe. Je celkom možné, že na naše územie ju priniesli kolonisti z Nemecka a z Čiech oveľa skôr, ako prišiel jej rozmach v našom regióne koncom 19. storočia.

Išlo o techniku výroby čipiek paličkovaním. Paličkovaná čipka sa vytvára pletením nití, ktoré sú navinuté na paličkách. Výsledok je vznik zázračného výtvarného diela. Paličky, na ktoré sú navinuté nite a vzájomne sa spletajú v tvaroch od výmyslu, majú stovky rôznych variant závisiacich od vkusu čipkárky a keďže visia z podušky a sú z dreva vydávajú pri práci harmonický klepot. Pri rozsiahlych /rozmermi/ čipkách existujú aj také, pri ktorých z podušky visí až 900 párov paličiek. Čipkárske školy sa volali Kloppschule /nemecky klopfen – klopať, kloppeln – paličkovať/. Z baníckych domov sa v zimných večerov ozýval klepot paličiek.

O rozšírenie čipkárstva koncom 19. storočia sa v našom regióne významne zaslúžila Ema Angyalová /1849-1923/ pochádzajúca zo slávnej kremnickej maliarskej rodiny. Narodila sa v Szekesfehervári, ale skutočne legendárnu prácu odviedla v našom regióne. Viedla ju snaha zlepšiť postavenie baníckych rodín v časoch, keď už sláva baníctva začínala upadať. S cieľom rozšíriť slávu čipkárstva absolvovala Ústrednú čipkársku školu vo Viedni a so svojím bratom Vojtechom /maliarom a výtvarným pedagógom/ založili a viedli najskôr roku 1884 čipkársku školu v Kremnici, neskôr, roku 1886 v Hodruši, roku 1888 v Kremnických Baniach, roku 1893 v Lúčkach. Roku 1895 vzniklo čipkárske stredisko v Krahuliach, v ktorom sa tak isto vyučovala výroba čipiek, ale stredisko sa staralo aj o ich odbyt a to je ozaj čin hodný našej úcty. Podobne tomu bolo aj v Kunešove, kde čipkárska škola tiež vznikla koncom 19. storočia.

Ema Angyalová však išla ešte ďalej a čipkársku školu založila aj na Starých Horách a za túto neúnavnú činnosť, ktorú vykonávala 26 rokov získala niekoľko zahraničných a domácich vyznamenaní. Pochovaná je v Kremnických Baniach. Uznáte, že to bola legendárna organizátorka

Čipkárske školy v Lúčkach, ale aj iných obciach zostali až do konca II. svetovej vojny.

Árendátorka sklárne v Novej Lehote - Terézia Seidlová

Koncom 18. storočia vznikla v Kľakovskej doline skláreň /prvá zmienka o sklárni je z roku 1793/ na lokalite vzdialenej okolo 8 kilometrov od Dérerovho mlyna, v katastri obce Nová Lehota, dnes Handlová.

V podstate v hlbokom lese vznikli dve sklárne /stará a po vyhorení nová/ s kompletnou technológiou od ťažby kremeňa ako základnej suroviny, výrobou potaše, teda tavidla a zariadeniami na spracovanie týchto surovín na sklo, pri ďalšom spracovaní až po výrobu maľovaného a brúseného skla. Skláreň vyrábala tabuľové a duté úžitkové sklo. Po požiari bola stará skláreň nahradená novou, ktorá pracovala do roku 1886. V sklárni žila celá komunita sklárov aj so svojimi rodinami, mali tam dokonca aj kaplnku a svojho učiteľa. Cirkevne patrila skláreň pod Novú Lehotu, ktorá je teraz časťou Handlovej. Skláreň bola majetkom Banskobystrického biskupstva – panstva Svätý Kríž nad Hronom a činnosť bola riadená prostredníctvom árendátorov. Ročne získaval Biskupský úrad okolo 300 zlatých. V tejto sklárni sa v roku 1830 stala árendátorkou Terézia Seidlová, ktorá tu aj žila aj so svojou rodinou a viedla celú výrobu tohoto širokého sklárskeho sortimentu. Nezanedbateľnou činnosťou bola aj jej starostlivosť o osadenstvo sklárne, ktoré tu žilo v deviatich domoch. V čase jej vedenia sklárne tu pracovalo 132 sklárov. Určite to bola náročná práca, len ak si uvedomíme, že majstri sklári boli z Nemecka, Rakúska, Čiech a zo Slovenska.

Po sklárni nezostali žiadne stopy, okrem haldy odpadového skla a archívnych materiálov, ktoré spracoval Dr. Ján Žilák z Univerzity M. Bela v Ban. Bystrici. Ako fotografiu prikladám liekovku zo zeleného skla, teda z netriedeného kremeňa s maďarským nápisom „Lekáreň u zlatého leva Hronský Sv. Kríž“, samozrejme po maďarsky Garam-Szent-Kerest, dá sa predpokladať, že je to výrobok tejto sklárne.

Obsah

01 Úvodom
02 Terézia Staneti majiteľka umeleckej sochárskej dielne v Kremnici
03 Šíriteľka čipkárstva Ema Angyalová z Kremnice
04 Prvá slovenská pilotka Katarína Krivdová Schweigertová
05 Adela Ostrolúcka - nádejná politologička
06 Árendátorka sklárne v Novej Lehote - Terézia Seidlová
07 Ernestína Ungárová vedúca a majiteľka kúpeľov vo Vyhniach
08 Karolína Kossuchová a Ida Kuchinková majiteľka a vedúca Kameninovej fabriky v Kremnici
09 Spisovateľka a prekladateľka Mária Kupčoková /1879-1941/
10 Poetka Štefánia Pártošová /1913-1987/
11 Zita Strnadová - Paráková koncertná umelkyňa a zakladateľka Ľud. školy umenia v Žiari
12 Alžbeta Gollnerová - Gwerková literárna historička, prekladateľka
13 Beatrix /1457-1508/, druhá manželka nášho kráľa Mateja Korvína
14 Významná folkloristka z Kremnice Drahotína Kardossová-Križková
15 Ľudmila Lehotská-Križková /1863-1946/, organistka a jedna z prvých slov. hud. skladateliek
16 Gizela Kocoureková /1892-1975/, slovenská publicistka , príbeh robotníčky z nášho regiónu
17 Jarmila Podzimková-Mračková /1928-1921/ akademická sochárka , ktorá si obľúbila náč región
18 Terézia Munichová "babka" z Kopernice
19 Klotilda Lupkovská-Horečná slávna včelárka
20 Spisovateľka Elena Čepčeková /1922-1992/ z Dolnej Ždane
21 Zabudnutá sochárka Ladislav Kmeť Zvolen

Terézia Staneti majiteľka umeleckej sochárskej dielne v Kremnici

Barbara Balážová vo svojej knihe o kremnických ženách /Pictorissa cremniciiensis/ analyzuje na základe historických podkladov príbeh vdovy po slávnom kremnickom sochárovi Dionýzovi Stanetim, ktorí umrel v roku 1767. Zostala po ňom vdova Terézia so štyrmi deťmi / najmladšie malo jeden rok / a sochárska dielňa, v ktorej bol rad neukončených diel, medzi najzávažnejšie iste patrili sochy pre kremnický farský kostol, ktorý bol budovaný priamo na námestí, ale bol tu aj slávny stĺp Svätej trojice, na ktorý sme všetci stále hrdší. Tento nebol tak isto ukončený. Terézia Staneti dostala povolenie od mestskej rady naďalej viesť sochársku dielňu, v ktorej mohli byť spomínané umelecké diela ukončené. Vznikli umelecké diela neskutočnej hodnoty.
Príbeh sa dobudovaním barokového stĺpa zďaleka nekončil. Z finančnej nutnosti predložila ambiciózna manažérka v roku 1770 pri konečnom vyúčtovaní pred mestskú radu nový účet, ktorý bol zvýšený skoro o 50 percent. Zvýšené náklady si uplatnila aj za sochy, ktoré boli vyrobené pre farský kostol. Mestská rada jej tieto náklady neuznala a tak Terézia Staneti začala hľadať svoju pravdu na Kráľovskej komore v Bratislave, kde podala žalobu a žiadala náhradu aj za škody, ktoré jej predchádzajúcim zatvorením sochárskej dielne vznikli. Začal sa dlhoročný proces pri ktorom si dal kremnický magistrát vypracovať celý rad posudkov zameraných najmä na posudzovanie kvality Stanetiho diela. Súdny spor trval dlho a ani spomínanej autorke / B. Balážová /sa z archívnych dokladov nepodarilo zistiť ako sa skončil. Známe je, že ani po 13 rokoch nebol spor rozhodnutý.
Z tejto malej epizódy vidieť, že táto manažérka z 18. storočia bola odborníkom na svojom mieste.

Úvodom

Aj keď prežívame 21. storočie a praktické skúsenosti už dávno preukázali dobré vlastnosti žien pri riadení najrôznejších priemyselných činností predsa si len ťažko vieme na Slovensku predstaviť situáciu aby na čele napríklad hutníckych spoločností stáli ženy.

Ja sám som sa s takýmto prípadom stretol vo svojej praxi len raz a to vtedy, keď vedúcou Závodu elekrolýza a vlastne celej hlinikárne na Islande bola žena. Určite zvládala túto náročnú úlohu dobre.

Pozrime sa však do histórie nášho regiónu aj tu je niekoľko zaujímavých prípadov, keď sa v zložitých podmienkach ženy ujímali riadiacich funkcií a viedli ich veľmi úspešne.