Ľudová liečiteľka Terézia Munichová – „babka z Kopernice“

Terézia Munichová /1869-1936/ sa narodila v baníckej nemeckej obci neďaleko Kremnice. Vynikala výbornými vedomosťami o liečivých rastlinách, no pravdou je aj to, že už ako 16 ročná slúžila u lekára v Kremnici a práve tu sa asi všeličomu priučila a možno aj získala základné vedomosti o najrôznejších chorobách. Ak sa na tento problém pozeráme z dnešného hľadiska, v toku 1885 toho nemuselo byť veľa. Lekár však vraj v nej objavil zvláštnu schopnosť „ určovať diagnózu magnetizmom, ktorý mala v ľavej ruke“ a tak ju poslal ako 25 ročnú na jednomesačný kurz pre pôrodné babky /alebo aj babice/. Po absolvovaní kurzu sa vrátila do rodnej Kopernice, kde potom 40 rokov vykonávala pôrodnej babky a liečiteľky. Určite tu pomohla priviesť na svet stovky detí, lebo určite pracovala aj pre okolité dediny. Pred nedávnom som sa len náhodou rozprával s jedným starším občanom Lovče a ten si bez zaváhania spomenul na popularitu „baby z Kopernice“ a to prešlo 75 rokov od jej smrti.
Jednoducho Terézia Munichová musela mať povesť zázračného liečiteľa, veď údajne mala denne aj 50 pacientov čo by bolo aj dnes dosť. Táto jej činnosť ovplyvnila údajne aj vybudovanie lepšej prístupovej cesty z Kremnice po vzniku Československej republiky.
Dovolím si uviesť aj niektoré je recepty, tak na bolesti hlavy a nespavosť doporučovala napchať si do pláteného vrecka materinu dúšku položiť si vrecko pod hlavu a ľahnúť si spať. Na suchý kašeľ podávala sušený bazový kvet s teplým mliekom a troškou masla. Viac receptov bolo založených na použití ovčieho mlieka a ovčieho masla. Samozrejme, že niektoré bylinky mali byť posvätené v kostole na Turice.

Jarmila Podzimková – Mráčková /1928-1981/ akademická sochárka, ktorá si obľúbila náš región

Pamätník na Ostrom Grúni

Jarmila Podzimková Mráčková sa narodila v Brne, sochárstvo vyštudovala v Bratislave u prof. Jozefa Kostku, ale veľké umelecké diela vytvorila v našom stredoslovenskom regióne.

Takýmto dielom je predovšetkým pamätník obetiam v Ostrom Grúni. Znázornená matka, ktorá si chráni svoje dieťa je emotívne silne precítené dielo. Niet sa ani čomu čudovať J. P. Mráčková strávila nejeden deň v Ostrom Grúni, aby celú udalosť precítila. V tom čase ešte žili účastníci tragédie a umelkyňa s nimi strávila celé hodiny, navyše keď dielo tvorila sa tak zahĺbila do práce, že sa jej miestami zdalo, že znázornená matka je živá a v noci keď odchádza z ateliéru aj táto žena odchádza s ňou.

Jej monumentálne diela k oslave Slovenského národného povstania, pamätníky a a mnohé plastiky sa stali neoddeliteľnou súčasťou nových sídlisk vo Zvolene, Banskej Bystrici, v Ostrom Grúni, na Brode pri Horných Hámroch, ale nevynechala ani naše mesto Žiar nad Hronom. Samozrejme, že podstatnú časť jej diela vytvorila v Čechách. Ja by som si však dovolil opísať niektoré jej diela v našom regióne. Tak predovšetkým je to spomínaný pamätník na Ostrom grúni, ďalej monumentálny moderne poňatý pamätník na Brode, ktorý najlepšie zvýrazňuje hrdinský boj Slovákov za slobodu v Slovenskom národnom povstaní.

Pamätník na Brode

Na rozdiel od bronzového pamätníka v Ostrom Grúni ja pamätník na Brode zo spišského travertínu a jeho vysekanie z kameňa má silnú myšlienku.

Pre Žiar nad Hronom vytvorila tak isto z kameňa /typického ryolitu/ motív „pastierky z Moravy“, teda z jej rodného kraja, dve sochy v spojení s pretekajúcou vodou vytvárali akési fontánky pre osvieženie medzi blokových priestorov na lovčianskej ceste, žiaľ v pôvodnej podobe sa nezachovali, jedna je odstránená úplne a z druhej zostalo len torzo. Škoda o to väčšia , že sa doteraz nenašli ani autentické fotografie týchto diel.

Silnú inšpiráciu našla umelkyne v tvorbe z hliníka. Niektoré jej diela, ako masívne sochy sú celohliníkové, ale keď si zamilovala hliník na odlievanie menších tematických relatívne tenkých plastík, zo Závodu zlieváreň vo vtedajšom ZSNP n. p. Žiar nad Hronom sa jej odchádzalo len veľmi ťažko. Obdivovala prácu zlievačov a pre svoje umelecké uspokojenie im prinášala pre tvorbu stále nové námety, boli to všetko originálne diela . V Žiari našla veľmi dobré podmienky pre svoju tvorbu. Tu vyvinula technológiu odlievania umeleckých diel zvláštnou technológiou, keď sa miesto pre budúci odliatok vyškrabalo do upraveného zlievarenského piesku a vzniknutý negatív sa zalial hliníkovou zliatinou.

Monumentálny pamätník obetiam 1. a 2. svetovej vojny v Krupine z roku 1971, vytvorený popisovanou technológiou zo zliatiny hliníka s kremíkom /silumín/

Jarmila Podzimková – Mráčková bola členkou Zväzu slovenských výtvarných umelcov, ale samozrejme aj českých umelcov a svojou prácou veľa vykonala pre upevnenie slovensko-českej vzájomnosti. Jej dielo je vyplnené hlbokým a úprimným humanizmom, vierou v človeka a láskou k prírode.

 Dovolil by som sj doplniť tento článok o spomienky spolupracovníka umelkyne Arpáda Katonu :

Arpád Katona /1934/, špecialista na odlievanie hliníka a jeho zliatin hovorí o svojej spolupráci s akademickou sochárkou Jarmilou Podzimkovou – Mráčkovou

Arpád Katona 2014

   Naša spolupráca sa začala po roku 1967, keď som prišiel pracovať z Liberca. Prišiel som pracovať do Závodu Slovenského národného povstania n. p. v Žiari nad Hronom, kde ma pani Jarmila vyhľadala a navrhla mi spoluprácu. Mala v tom čase veľa nedokončených prác a ja som si z Liberca priniesol veľa skúseností s umeleckou tvorbou, ktorú som získal najmä od profesora Linka z Umeleckej priemyselnej školy. Bola to najmä tak zvaná „škrabacia“ technika, ktorú prof. Link uprednostňoval.

   Pani Jarmila Podzimková-Mračková mala už za sebou práce na pamätníku Ľudovíta Štúra v Modre a bronzovú sochu Partizána pred Šport hotelom na Donovaloch , tieto diela robila pre profesora Kostku, ako jeho asistentka. Jej manžel, ale aj ona zdôrazňovala, že prof. Kostka jej nevytvoril podmienky na spoluprácu hlavne po autorskej stránke, ale aj ateliérové /zima v ateliéry/, ona sama nemala v tom čase stabilného spolupracovníka napríklad na odlievanie jej návrhov, ale že sa príležitostne realizovali tam kde mali kapacitu napríklad aj Maďarsku.

    Keď dostal manžel podplukovník Vlastmil Podzimek prácu na Sliači pri výcviku arabských pilotov presťahovali sa do Zvolena, tu bola pani Jarmila nadšená prácou najmä na vytvorení sochy Živeny. Obaja si veľmi obľúbili Slovensko, a p. Jarmila tu vytvorila množstvo výtvarných diel , spolu sme robili dielo z tepaného medeného plechu  pre Stredoškolský internát v dolnej časti Banskej Štiavnice dielo znázorňovalo chlapca a dievča, ktorí sa na seba usmievali, ďalšie takéto dielo bolo určené pre Dubnicu nad Váhom, vznikal tu aj rad malých reklamných tabúľ pre vtedajšie podniky /napr. OTEX/ tieto diela a neskôr diela tvorené z materiálu silumín /zliatina hliníka s kremíkom / vznikali vo výrobných objektoch Závodu Slovenského národného povstania v Žiari nad Hronom, manžel ju sem pravidelne dovážal na svojej „Fiatke“.

    Niekoľko slov treba napísať o ich vynikajúcom manželskom vzťahu, manžel okrem práce na Sliači prednášal aj na Leteckej akadémii v Košiciach, každý návrat z Košíc bol dôvodom na veľkolepú oslavu. Pani Jarmila napiekla najrôznejšie pečivá a koláče vo forme jej výtvarných diel, otvorila  fľašu rumu a do rána sa debatovalo.

    Neskôr sa bol naangažovaný do Násirovej /prezident Egyptskej republiky/ leteckej školy, tejto misii sa rodina vracia do Brna. Neskôr po smrti pani Jarmily v roku 1990 som bol navštíviť už plukovníka Vlastimila Podzimku v jeho byte v Brne býval na sídlisku Juliánov, byt bol zatarasený sochárskymi dielami a modelmi p. Jarmily Podzimkovej-Mráčkovej, manžel bol už dosť nemocný triasli sa mu ruky, dcéra mala v Moskve urobenú doktorandskú prácu na tému architektúra, v tom čase mapovala dediny na Južnej Morave, ktoré boli nešťastnými politickými udalosťami medzi Československom a Rakúskom zaniknuté, tvrdila „..neexistuje mapa, neexistuje dedina“.

     Žiaľ nerobil som si žiadne záznamy o realizácii diel pani Jarmily spomínam si, že som bol pi dielach pre letisko Plzeň, veľkú sochu pre letisko v Kunove pri Ostrave, pamätník v Krupine, v Číži, Travertínoveho pamätníka na brode pri Žarnovici, Pamätníka obetiam Ostrého Grúňa, nástenného reliéfu v Jastrabej a celého radu menších reliéfnych diel pre interiér. Sochy z tepanej medi pre Banskú Štiavnicu a Dubnicu nad Váhom. V Žiari rozvinula do detailov „škrabaciu“ metódu odlievacích foriem pre vznik nevšedných reliéfnych sochárskych diel.

    Ohromným ocenením pre mňa bolo, že v čase keď už bola na poslednej ceste nikoho /okrem manžela a dcéry neprijala k svojej posteli len mňa.

                                                                                Arpád Katona,

                                                                                Žiar nad Hronom 19.10.2014

Gizela Kocoureková /1892-1975/ -slovenská publicistka, príbeh robotníčky z nášho regiónu

V Žarnovickej Hute sa v roku 1892 narodila do chudobnej baníckej rodiny Gizela Holinová. Otec pracoval ako baník v Hodruši. Vo svojom publicistickom diele nám predstavila neskutočne chudobné pomery, v ktorých vyrastala medzi svojimi ôsmymi súrodencami. Prečítal som si jej životopisný román Zelma a musím sa zdôveriť, že je to neskutočne krutý príbeh chudoby a boja za najzákladnejšie potreby života. Je to vlastne dokumentárne dielo o živote ľudí od roku 1900 až do čias druhej svetovej vojny. V Žarnovickej Hute sa jej v období I. svetovej vojny nedalo žiť a preto odchádza pracovať do textilky v Ružomberku, neskôr sa stala vyšívačkou a modistkou v Banskej Bystrici a v súčasnom Zlíne.

Už skoro v dôchodkovom veku sa rozhodla opísať svoje životné skúsenosti v autobiografických poviedkach a tak sú zaznamenané jej rukopisné práce Dve sestry, Príbehy zo života ľudu, Noví ľudia. Jej životné skúsenosti však vyšli aj knižne v už spomínanom životopisnom románe Zelma. Román bol preložený do českého a maďarského jazyka a v roku 1974 bolo toto jej dielo spracované do televíznej hry. Vzniklo silné dokumentárne autobiografické dielo.

Nevedel som nájsť fotografiu pani Gizely Kocourekovej tak som ako ilustračnú fotografiu použil fotografiu Sv. Floriána zo Žarnovickej Huty, ktorého vo svojom románe spomína autorka.

Ľudmila Lehotská-Križková /1863-1946/ - organistka a jedna z prvých slovenských hudobných skladateliek

Ľudmila Lehotská-Križková je ďalšou členkou kremnickej rodiny Križkovcov. Bola vlastne staršou sestrou Drahotíny, o ktorej sme sa už ako o etnografke zmienili. Ľudmila jej sestra sa rozhodla rozvinúť svoj talent v rodnej Kremnici.

Študovala na vyššom dievčenskom ústave v Lučenci, hudobne sa vzdelávala u kremnického organistu F. Janečka. Sama sa počas I. svetovej vojny v rokoch 1915-1918 stala organistkou evanjelického chrámu v Kremnici. Venovala sa kompozičnej práci a zharmonizovala okolo 200 náboženských piesní. Komponovala aj drobné klavírne skladby, ako valčíky, mazúrky a zborové piesne s klavírnym sprievodom. Niektoré boli uvedené koncertne v Bratislave.

Bezosporu pozitívne treba hodnotiť, že časť jej diela vyšla aj tlačou, tak v roku 1935 jej v Matici slovenskej vyšlo „Pätnásť piesní v slohu ľudovom pre spev a klavír“, toto vydanie bolo doporučené Eugenom Suchoňom. Ďalej to bola „Sonáta F dur pre klavír“ a „Slovenský tanec klavír“. Pri hodnoteniach je Ľudmila Lehotská – Križková považovaná jednu z prvých hudobných skladateliek na Slovensku.

Ľudmila Lehotská vychovala päť detí, jej syn Aurel sa stal významným baníckym odborníkom, ktorý významne povzniesol bane v B. Štiavnici a Kremnici po rozpade Uhorska a v medzivojnovom období.

Významná folkloristka z Kremnice Drahotína Kardossová – Križková /1867-1944/

Z kremnickej rodiny Pavla Križku pochádza jeho dcéra Drahotína Kardossová, významná slovenská folkloristka a etnografka. Zaujímavé boli jej vzdelávacie začiatky, základnú školu absolvovala nemecky, strednú maďarsky, slovensky a rusky ju učil otec.

Svojho manžela nasledovala do Dolného Kubína, no tu sa jej rodina stretla s takou silnou maďarizáciou / v roku 1914 bola za svoje politické názory uväznená/, že sa museli odsťahovať do Kromeríža, kde sa ich domácnosť stala útočiskom pre mnohé slovenské rodiny, vlastne tu vytvorili akýsi „slovenský konzulát“. Na druhej strane pobytom v Dolnom Kubíne sa dostali do styku s rodinou P.O. Hviezdoslava a tak sa P. O. Hviezdoslav spolu s manželkou stali krstnými rodičmi jednému z ich synov.

Veľmi cenná bola jej etnografická zberateľská činnosť, vďaka jej práce sa zachoval celý rad prejavov ľudovej tvorivosti našich ľudí. Napríklad priamo na popud Andreja Kmeťa zozbierala vzory ľudových výšiviek, propagovala ich a pokúšala sa ich aj predávať /navrhovala založiť priemyselno-kupecký spolok na výrobu výšiviek a čipiek/, nakoniec z týchto vzoriek vydala už v roku 1926 prvý „Vzorník krížikového vyšívania v Honte...“, nasledovali ďalšie vzorkovníky až postupne zmapovala vyšívanie a vôbec slovenské kroje. Iste medzi najzaujímavejšie publikácie patrí „Slovenské ľudové vzory zo štyroch krajov Slovenska“ /1929/. Známa je jej práca „Z čias utrpenia“, ktorá vyšla v Banskej Bystrici v roku 1926. Bola iniciátorkou v určitom čase veľmi populárnych vyšívaných národných košiel, sama ich údajne vyšila až 2000. Pamätám si, že v mojich detských rokoch nebolo sviatku, aby som nemal oblečenú „slovenskú košeľu“.

Z jej etnografickej činnosti bola určite zaujímavá aj činnosť zbierania prísloví, porekadiel, ale aj povier, nakoniec 300 prísloví a porekadiel poskytla známemu vydavateľovi týchto ľudových pokladov A. P. Zátureckému. Popri tomto „zbere“ sa venovala zbieraniu scenárov detských hier a najrôznejších predmetov, ktoré sa na Slovensku pri bežnom živote používali, všetky nakoniec skončili v múzeách na Slovensku a v Čechách / prejavila sa jej náväznosť na spomínaný Kromeríž/.

Už vydávanie „Vzorkovníkov...“ ju viedlo k publicistickej činnosti a začala publikovať cestopisné črty, memoárové a národopisné práce v najrôznejších časopisoch napríklad v Slovenských pohľadoch, Národ. Novinách a podobne.

Je až neskutočné sledovať, koľko činností za svoj život stihla popri výchove svojich piatich detí realizovať.

Beatrix /1457-1508/, druhá manželka nášho kráľa Mateja Korvína

Beatrix bola nemanželskou dcérou neapolského kráľa Ferdinanda Aragónskeho. V roku sa stala manželkou Uhorského kráľa Mateja Korvína, ktorý nám vládol v rokoch 1458-1490.

Prvá manželka umrela kráľovi Matejovi krátko po svadbe a tak si doviedol manželku zo slnečného Talianska. A teraz prečo som spojil Beatrice s našim regiónom.

Existuje pre náš región zaujímavé vysvetlenie. Po smrti jágerskeho biskupa dal kráľ Matej Korvín opraviť, ale hlavne obnoviť hrad Revište. Obnova spočívala vo vymaľovaní hradu z vnútra aj zvonka, úprave cesty na hrad a v tomto období bol vybudovaný aj rybník, ktorý slúži do dnešných čias. Hrad Revište daroval potom kráľ Matej svojej druhej manželke, no hlavne však spolu s poddanskými obcami, ktoré pod panstvo patrili. V roku 1479 to boli Žarnovica, Voznica, Lukavica, Kopanice, Rudno nad Hronom, Malá Lehota, Prochot, Dolná a Horná Ždaňa, Horná a Dolná Trnávka, Bukovina a k uvedeným obciam patrilo aj 14 mlynov. Vlastne chcel úpravami hradu a vybudovaným rybníkom novej manželke vytvoriť také podmienky aké mala v slnečnom Taliansku. Samozrejme že sa mu to nemohlo podariť už len pre rozdiel v slnečnom svite v Taliansku a na Revišti.

Beatrix bola vzdelaná žena, obľubovala drahé šperky, obklopovala sa umelcami z najrôznejších profesií básnikmi, spevákmi, hudobníkmi, sochármi, maliarmi a mohli by sme ďalej menovať, jednoducho vedela rozhadzovať peniaze, no na druhej strane treba povedať, že nakupovala knihy, rukopisy a vybudovala aj slávnu korvínovskú knižnicu, zaujímavé je napríklad aj to, že vedela hrať šachy. Prejavovalo sa u nej aj akési porozumenie pre obyvateľov, ktorých svojim spôsobom „vlastnila“. Napríklad v roku 1491 odpustila obyvateľom Novej Bane polovicu daňových poplatkov, čo odôvodnila ich veľkou chudobou a v nasledujúcom roku im platenie kráľovských daní úplne odpustila. V roku 1496 mali odpustené novobančania kráľovské dane na dva roky. Len pre zaujímavosť uvediem, že ročne platili okolo 565 zlatých.

Najväčším problémom Beatrix však bolo, že nemohla mať deti čo bolo pre kráľa neprijateľné, kráľovi sa narodil nemanželský potomok Ján Korvín. Beatrix sa dožila 51 rokov jej majetok, v našom regióne skončil v rukách Dóciovskej rodiny. Po smrti kráľa Mateja Korvína si Beatrice požičala Urbana Dóciho 8000 zlatých a do zálohy dala hrady Revište, Šášov a Slovenskú Ľupču. Nakoniec pôžičku navýšila na 16000 zlatých a Panstvo sa dostalo na niekoľko storočí do rúk tejto rodiny. Určite významne ovplyvnila život mnohých našich predkov.

Ozaj uvedomili ste si, že hovoríme o tom kráľovi Matejovi Korvínovi, ktorý sa často spomína v slovenských rozprávkach, ako chodil inkognito medzi chudobných ľudí ?

Korvínovský oltár z roku 1480 v chráme Sv. Jakuba v Levoči, majster Ján na oltári údajne zobrazil kráľa Mateja Korvína a jeho manželku Beatrix /pohľadnica/

Alžbeta Gollnerová – Gwerková literárna historička, prekladateľka

PhDr. A Gollnerová – Gwerková /1905-1944/ pôsobila v rokoch 1939-1944 na gymnáziu a učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici. Stredoškolská profesorka získala svoje vedomosti na vysokých školách v Prahe, na študijnom pobyte na Sorboni a v rumunskej Kluži.

Ako literárna historička sa venovala tvorbe slovenských autorov , najmä P. Bujnákovi a E. M. Šoltésovej. Spracovala niekoľko medailónov slovenských spisovateľov. Prekladala však aj literárne diela maďarských autorov, ale súčasne sa veľmi kriticky stavala k niektorým spoločenským a politickým aspektom dejín Uhorska a Maďarska a zvlášť kriticky sa stavala voči maďarizácii, iredentizmu a fašizmu. Spolupracovala na vytvorení maďarsko-slovenského slovníka a je celkom zaujímavé, že niektorými heslami o modernej maďarskej literatúre prispela a j do slávneho Ottovho náučného slovníka. Samozrejme jej vedecká literárna činnosť bola oveľa bohatšia a presahuje možnosti tejto informácie. Svoje práce publikovala vo viacerých časopisoch /Prúdy, Bratislava, Slovenský denník, Časopis pro stúdium vidieka/, v niektorých z týchto časopisov bola ak členkou redakčnej rady.

A. Gollnerová – Gwerková bola aktívna v emancipačnom ženskom hnutí celoslovenského charakteru, boli to najrôznejšie organizácie /Učená spoločnosť Šafárikova, Ženská národná rada, Vlastivedné múzeum/, ja si dovolím vyzdvihnúť len jej účasť na kongrese Medzinárodnej federácie akademicky vzdelaných žien v Krakove roku 1936 a to v tomto roku mala len 31 rokov.

V Banskej Štiavnici pracovala v ilegálnom protifašistickom hnutí, bola členkou Revolučného národného výboru, po vypuknutí Slovenského národného povstania sa aktívne zapojila do odboja hlavne agitačnou prácou , ako autorka relácií v miestnom rozhlase, pri tlačení letákov a podobne. Po potlačení SNP sa skrývala na Počúvadle, kde ju v novembri 1944 chytili a v decembri toho istého roku umučili v Banskej Bystrici – Kremničke. Po oslobodení sa v masovom hrobe v pôvodnej protitankovej priekope našlo jej telo medzi ďalšími 747 osobami / v masovom hrobe bolo 747 osôb, z toho 211 žien a 58 detí /.

A. Gollnerová – Gwerková bola manželkou štiavnického akademického maliara Edmonda Gwerka. Umrela 39 ročná.

Pamätná tabuľa na budove bývalého Gymnázia v Banskej Štiavnici

Zita Strnadová - Paráková, koncertná umelkyňa a zakladateľka Ľudovej školy umenia v Žiari nad Hronom

Pani Zita Strnadová - Paráková bola jedinečná klavírna virtuózka a organizátorka hudobného života v celoslovenskom meradle. Rodáčka z Čachtíc študovala hudobnú vedu v rokoch 1933-1936 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, špeciálnu hru na klavír študovala v Prahe u významného majstra prof. V. Kunza, tu začala aj koncertovať, jej koncertná činnosť vrcholila v rokoch 1946-1948 premiérovým predvádzaním diel slovenských skladateľov J. Cikkera a E. Suchoňa, nahrávala pre slovenský rozhlas, rozhlas v Budapešti, Prahe. Z. Strnadová – Paráková bola v tomto období, ale aj v celom živote mimoriadne aktívna, ale možno jej vrcholným dielom bolo uvedenie Cikkerovho Conzertina s Českou filharmóniou, nakoniec nie menej významné boli aj koncerty so Slovenskou filharmóniou v Berlíne a Budapešti. Jej činnosť bola mimoriadne bohatá a nedá sa tu ani komlexne vymenovať.
Minister Ťažkého priemyslu v Prahe už v roku 1951 poveril Ing. Karola Strnada, manžela p. Zity Strnadovej riadením výstavby hlinikárne a tento sa stal skutočne prvým odborníkom nielen na výstavbu nového závodu, ale aj na výrobu hliníka. Pravdepodobne trocha neskôr nasledovala pani Zita Strnadová - Paráková svojho manžela do Sv. Kríža nad Hronom, ktorý bol to v tom čase len väčšia dedina plná zablatených ciest a stavebných robotníkov. Vynikajúca klavírna umelkyňa začala v našom meste organizovať najmä výchovné koncerty a práve v Žiari nad Hronom odzneli v premiére cykly piesní viacerých slovenských autorov. Už v roku 1959 sa jej podarilo založiť Ľudovú školu umenia, samozrejme nielen pre hudobné vzdelávanie. Pre začínajúce dynamicky sa rozvíjajúce sa priemyselné mesto to bol veľmi dôležitý impulz pre výchovu mládeže. Táto škola určite ovplyvnila život mnohým z jej absolventov, najväčší úspech však dosiahli jej odchovankyne najmä V. Lichnerová, ktorá ako prvá Slovenka absolvovala Čajkovského konzervatórium v Moskve a ďalej je to úspešná hudobná skladateľka S. Bodorová žijúca v súčasnosti v Prahe. V roku 1961 založila v Žiari nad Hronom veľmi úspešný Klub priateľov a milovníkov umenia, ktorý sa zameriaval na pravidelnú koncertnú činnosť.
Veľmi dôležitá bola aj publikačná činnosť p. Zity Strnadovej – Parákovej, či to už boli hudobné učebnice, alebo najrôznejšie články v odborných časopisoch. V európskej encyklopédii zo sedemdesiatych rokov bola uvedená ako významná klavírna virtuózka a bola tam v tom období uvedená ako jediná zo Slovenska.
Ešte malá súkromná poznámka zúčastnil som sa aj s manželkou jedného jej súkromného rodinného koncertu. Zúčastnili sa na ňom len tri rodiny, ale koncert aký predniesla umelkyňa mal všetky náležitosti, predovšetkým však dokonalosť a gracióznosť podania svojho umeleckého prednesu. Bol to jednoducho zážitok.

Spisovateľka a prekladateľka Mária Kupčoková /1879-1941/

Kukčokovci pochádzajúci z Pukanca patria k významným rodinám v slovenskej histórii, mnohí z nich pôsobili v Banskej Štiavnici. Ako študent chemickej školy v Banskej Štiavnici v rokoch 1952-1956 som poznal lekára MUDR. Samuela Kupčoka, ale nikdy som nevedel, ba ani len netušil, že jeho manželka bola spisovateľkou a už vôbec som nevedel, že bola aj prekladateľkou zo srbského jazyka.
Narodila sa síce v Brezne, vychodila kláštornú školu v Banskej Bystrici, žila v Prahe a Budapešti, ale aj na Dolnej zemi v Novom Sade a Kisači , v rokoch 1924-1941 v Banskej Štiavnici, kde aj skončila svoj život.
V literárnej činnosti sa najviac realizovala krátkymi formami, ako sú rôzne besednice, humoresky a úvahy skoro vždy poznamenané národným a sociálnym cítením buď na stránkach regionálnych novín, alebo aj Slovenských národných novín, Dennice, Dolnozemského Slováka, Štiavničana a ďalších. Nebola jej cudzia ani činnosť v ochotníckych divadlách a rôznych kultúrnych spolkoch, ako bola Slov. liga, Živena, Matica slovenská. Používala niekoľko pseudonymov, napríklad Cipuška, Julo Kľúčik, Miro Krasinský, Iva Tŕň, Všadebol. Mala to šťastie, že do literárnej činnosti ju povzbudzovali také osobnosti, ako bol S. H. Vajanský a Ľ Podjavorinská.
Prekladala slovenské literárne diela do srbského jazyka a v rukopisoch zanechala prácu o Márii Pischlovej a román z dejín B. Štiavnice „Dve jašterice štôlne Svätej Trojice“.
Za 17 rokov, ktoré prežila v našom regióne určite vykonala mnoho užitočnej práce. Nevedel som nikde nájsť jej fotografiu, tak som ako ilustráciu použil pohľadnice B. Štiavnice z obdobia, keď tu žila M. Kupčoková. Pamätám si, že Kupčokovci žili pri hoteli Bristol a tak je tu použitá aj táto pohľadnica.

Poetka Štefánia Pártošová /1913 – 1987/

Štefánia Pártošová žila v meste v Žiari nad Hronom od roku 1956 do roku 1973, nadpis článku je uvedený, ako legendárna manažérka, ale ona takou aj v skutočnosti bola.
Priama účastníčka národno - oslobodzovacieho boja v SNP, kde ako zdravotníčka pracovala v brigáde M. R. Štefánika, nakoniec tento odboj končila po zajatí vo väzniciach v Korytnici, Ružomberku a Ilave až v roku 1945.
Vysokoškolsky vzdelaná farmaceutka prešla po II. svetovej vojne najrôznejšími funkciami práve vo farmaceutickom odbore, samozrejme, že po takých rušných životných udalostiach prišli aj zdravotné problémy. Do Žiaru nad Hronom prišla za svojim manželom lekárom.
Po príchode do Žiaru sa s plnou energiou zapojila do práce na kultúrnom úseku, veď len v roku 1953 sa začala venovať písaniu poézie a tak sa dá skutočne bez veľkých analýz povedať, že v našom meste vytvorila väčšiu časť aj svojej vynikajúcej poézie.
Je veľmi zložité posudzovať prácu poetky, ktorá žila v rôznych politických systémoch, ale Štefánia Pártošová / 1913 – 1987 / sa zamerala vo svojej tvorbe najmä na morálne problémy a jej tradičné motívy sa stali ľudská nádej, úcta človeku a pravde, priamočiarosť, viera v národ a kolektív. Vo svojich zbierkach dala priestor aj prírode, ale zamýšľala sa aj nad osudom ľudstva ako celku. Prečítal som si básne z jej zbierky „Krídlo padajúcim“ z roku 1964 a musím konštatovať, že táto poézia je veľmi aktuálna aj po viac ako štyridsiatich rokoch. Celkove jej vyšlo 10 básnických zbierok a 4 zbierky básničiek pre deti.


Nezastupiteľnú úlohu zohrávala pani „babina“, ako ju v Žiari volali v kultúrnom živote nášho mesta, každý deň sme ju mohli stretnúť v Závodnom klube, veľmi dobré výsledky dosiahlo pod jej vedením Divadlo poézie. Mimoriadne aktívna bola v mierovom a ženskom hnutí.

Ernestína Ungárová majiteľka a vedúca kúpeľov vo Vyhniach

Tento príbeh legendárnych manažeriek je priamym odrazom doby, v ktorej sa odohral. Námet na tento tragický príbeh mi poskytol Marián Pavúk, ktorý sa detailne zaoberá históriou Vyhní.
Známa Hellovská rodina z Banskej Štiavnice vlastnila vo Vyhniach kúpeľný hotel Hell-ház /Hellov dom/, ktorý si tu postavila okolo roku 1880. Jedna z členiek tejto rodiny Ernestína Hellová /1885/ sa vydala za Kalmána Ungára /1876/, ktorý bol židovského náboženstva. Podnikaví manželia Ungárovci v roku 1918 odkúpili od žarnovických občanov Žilinčana a Barančoka celé kúpele vo Vyhniach aj s prameňmi a ostatným príslušenstvom. Tieto kúpele boli predtým viac storočí majetkom mesta Banská Štiavnica, ktoré ich prenajímalo. Hospodárska situácia v tom čase nebola priaznivá a kúpeľom sa nedarilo. Návštevníkov kúpeľov bolo málo. Majitelia sa orientovali najmä na židovských klientov a v dvadsiatych rokoch pristavili k Turiszta-házu /Turistický dom/ kóšer jedálenský pavilón, populárne nazývaný „Sekt pavilón“. Výnosy z kúpeľov však boli malé, stačili len na menšie opravy a údržbu a tak kúpeľné objekty postupne chátrali. Kálman Ungár v tridsiatych rokoch zomrel a vedenie kúpeľov prevzala jeho manželka, spomínaná Ernestína , ktorú familiárne volali Erna.
Nevie sa či z obavy pred exekúciou, alebo vyvlastnením židovského majetku, boli začiatkom II. svetovej vojny celé kúpele prepísané na ich dcéru. Ungárovci mali v tom čase trvalé bydlisko v Bratislave, trávili tu čas mimo sezóny.
Kúpeľná činnosť sa sezónou 1938 skončila a v roku 1939 sa stali kúpele útočiskom presídlencov zo zabratých južných území Slovenska. Začiatkom februára 1940 však prišlo do Vyhieň prvých 150 členov Židovskej vysťahovaleckej skupiny z poľského Sosnovca. Štatút tejto vysťahovaleckej skupiny sa neskôr v roku 1942 zmenil na Pracovný tábor Židov. Iróniou osudu bolo, že v Pracovnom tábore Židov, ktorý bol zriadený v ungárovských kúpeľoch, boli internovaní aj rodinní príslušníci bývalých majiteľov.
Ani s bývalými majiteľmi Ungárovcami sa nezabudli úrady vysporiadať. V roku 1941 bol za dočasného správcu bol ustanovený bývalý notársky tajomník vo Vyhniach. V tom istom roku Župný úrad Banská Bystrica vyvlastnil majetok Ungárovcov a Hellovcov a okamžite museli opustiť Vyhne. Spolu so synom v lehote 3 dní opustili obec Vyhne a odobrali sa do svojej domovskej obce Solivar pri Prešove. Dôvody, ktoré sa v rozhodnutí uvádzajú spočívali v tom, že sa ohľadom, že sa stali nemajetní mohli by byť obci na ťarchu. Z Vyhní ich vysťahovala dvojčlenná hliadka, ktorú im „poskytla“ pri vyprázdňovaní bytu miestna žandárska stanica.
Erna Ungárová rodená Hellová sa už nikdy do Vyhní nevrátila a nič sa nevie ani o jej ďalšom osude.
Je to príbeh pre Hollywood, ako ilustráciu som použil pohľadnice z knihy spomínaného M. Pavúka „Stratené kúpele Vyhne“

Karolína Kossuchová a Ida Kuchinková majiteľka a vedúca prevádzky kameninovej fabriky v Kremnici

Jedna z výrobných značiek
–
V tejto časti o legendárnych manažérkach si Vám tu dovoľujem predstaviť dve manažérky zo slávnej továrne na kameninu v Kremnici. Kameninová alebo aj majoliková továreň bola založená v Kremnici začiatkom 19. storočia, teda po roku 1800 a svoje vynikajúce výrobky dodávala na trh v Europe, ale aj Amerike až do roku 1956, keď bola výroba úplne zastavená.
V roku 1868 kúpila kremnickú kameninovú fabriku Karolína Kossuchová z Katarínskej Huty a tak sa továreň stala filiálkou sklárne v Katarínskej Hute. Továreň kúpila za 46500 zlatých. Priamo vo výrobe pracovala a aj priamo fabriku v Kremnici v tomto období viedla jej švagriná Ida Kuchinková / umrela v Kremnici roku 1922 /.
Spomínané manažérky nenechali fabriku upadnúť a v tomto období, keď fabriku viedli pokračovala výroba podobným tempom ako u predchádzajúcich majiteľov. Z hliny, ktorá sa ťažila pri Bartošovej Lehôtke sa vyrábali najrôznejšie nádoby úžitkového a ozdobného charakteru /ozdobné predmety, nádoby na vodu, mlieko, kúpeľné pomôcky, spomienkové predmety..../. Výrobky sa vyvážali priamo do Viedne, Budapešti, Debrecínu, Banátu a do mnohých miest na Slovensku, ale aj do Turecka a Ameriky.
V 70. rokoch 19. storočia prišiel do Kremnice vynikajúci umelec Vojtech Angyal, ktorý významne zasiahol do výtvarnej úrovne kremnickej majoliky. Vyrábané predmety mali vysokú umeleckú úroveň a v jednotlivých námetoch bolo vidieť vzory najznámejších svetových porcelániek a fajansových dielní. Výrobky kremnickej kameninovej fabriky našli skutočne široké využitie. Bolo to v období, keď kremnickú fabriku viedli spomínané manažérky. Do dnes sú výrobky tejto továrne cennými zbierkovými predmetmi a ešte stále sa ich množstvo nachádza v domácnostiach okolia Kremnice.
Portrét Karolíny Kossuchovej z kremnickej kameniny sa zachoval nad portálom kostola
v Katarínskej Hute.


Exkluzívny výrobok kameninovej továrne

Adela Ostrolúcka – nádejná politologička

V našom regióne je na Ostrej Lúke pochovaná Adela Ostrolúcka, mladá žena, ktorá je na Slovensku známa predovšetkým, ako osudová láska Ľudevíta Štúra.
Ale nechcel by som o tejto spriaznenosti písať samotná Adela Ostrolúcka bola mimoriadne vzdelaná žena, veď napríklad len čo sa týka jazykovej zdatnosti, okrem nemčiny a maďarčiny ovládala francúzštinu a angličtinu, učila sa po taliansky. Pod vplyvom Ľudevíta Štúra sa venovala aj ďalším slovanským jazykom ruštine poľštine a aj príslušným kultúram. Mimoriadnu pozornosť venovala hudbe a navyše ju priťahovali aj, v tom čase "mužské" povolania - záujem o verejný život. Vlastne v nej vyrastala podľa súčasnej terminológie zdatná politologička. Neskutočne progresívne boli aj jej jazykové predlady prejavov z Uhorského parlamentu z maďarčiny do svetových jazykov. Týmto spôsobom iste západný svet iste získaval informácie o živote ľudí v Uhorsku. Nakoniec rodina Ostrolúckych dosť významným spôsobom pomohla k zvoleniu Ľ. Štúra za poslanca Uhorského snemu v Budapešti a predniesť tam jeho známe prejavy o postavení nášho národa v Uhorsku.
Nebolo jej však dopriate využiť tieto vedomosti, v ktorých sa stále zdokonaľovala. Umrela ako 28-ročná v roku 1853 vo Viedni na týfus. Pochovaná je práve v rodinnej hrobke na Ostrej Lúke. Ľ. Štúr bol zasiahnutý na veľmi citlivom mieste. Svoju báseň začína slovami „Uvädol si prenáhlo ty pekný kvet Hrona...“

Prvá slovenská pilotka Katarína Krivdová Schweigertová

Prvá slovenská pilotka Katarína Krivdová sa narodila na Piargu /dnes Štiavnické Bane/ roku 1912 a umrela v Žiari nad Hronom roku 1989. Jej životopis veľmi podrobne spracoval a publikoval Marián Pavúk, ktorý sa podrobne zaoberá dejinami Vyhní a práve pani K. Schweigertová prežila časť svojho života vo Vyhniach.

Jej letecká kariéra sa začínala v roku 1934, keď bol organizovaný v rámci aktivít Masarykovej leteckej ligy (MLL) v Banskej Štiavnici prvý plachtársky kurz na Slovensku a do tohto kurzu sa prihlásila aj študentka banskoštiavnickej Štátnej priemyselnej školy Katarína Krivdová.. Dovolím si citovať z práce Mariana Pavúka „Pekná a sympatická dievčina dostala medzi plachtármi familiárne meno Kitty. Kurz, v ktorom bolo 15 chlapcov a ona, ako jediná žena, viedli inštruktori Pavol Pálka, Hubert Váhala a kpt. Vladislav Adamíček. Lietalo sa na plachtárskom letisku v Štefultove pri Banskej Štiavnici na klzákoch typu Zlín Z-V a Z-VI, ktoré tamojšia odbočka získala zo sponzorstva veľkého priaznivca letectva, zlínskeho továrnika Tomáša Baťu. V novembri 1934 bol kurz ukončený a Kitty Krivdová dostala ako prvá Slovenka pilotný plachtársky preukaz č. 439, výkonnostnej triedy „A“. Odovzdal jej ho náčelník československých plachtárov organizovaných v MLL, Ludvik Eisnic z Prahy“. Nebolo to jednoduché takúto kvalifikáciu získala z účastníkov kurzu len ona a jeden z chlapcov.

V roku 1935 absolvovala ďalšie výkonnostné bezmotorové lietanie na Sitne, kde dosiahla kvalifikáciu vyššieho stupňa . V dňoch 24. apríla až 12. mája 1935 sa ako jediná žena zo Slovenska zúčastnila na 1. národných plachtárskych závodoch v Banskej Štiavnici – Štefultove.“

Asi nebolo v tom čase jednoduché chodiť na náročnú školu a venovať sa lietaniu, ale keďže aj v Štefultove mali motorové lietadlo Katarína, tento raz už „Kitty“ si ho vyskúšala ako pasažier, ale súčasne sa začala venovať lietaniu na Sliači a hlavne v Piešťanoch, tu do apríla 1936 vykonala 168 letov, na rôznych typoch lietadiel. 17. apríla 1936 sa uskutočnil jej prvý samostatný let do výšky 800 metrov/pred skúšobnou komisiou/, ktorý trval 10 minút. V Piešťanoch pokračoval aj ďalší výcvik. Záverečný skúšobný let absolvovala Katarína Krivdová Šchweigertová na trase Piešťany – Bánovce nad Bebravou – Trenčín – Tekovské Šarluhy (dnes Tekovské Lužany) – Piešťany. Katarína získavala ďalšie kvalifikačné preukazy pre plachtárske lietanie, ale uplatnenie jej koníčka bolo zložité. Vrátila sa na priemyslovku a len občas využila ponuku na kondičné motorové lietanie v Stredoslovenskom aeroklube na Troch Duboch. Uvažovala aj o službe pilota kuriérskej letky v čs. armáde, no vtedajší branný zákon ženskú službu vo vojsku neumožňoval. Potom sa už venovala škole, ktorú ukončila v roku 1937. Od 17. mája nastúpila k Čs. štátnym aerolíniám na expozitúre v Piešťanoch, odkiaľ 20. augusta 1937 prešla na Ministerstvo verejných prác, oddelenie výkonných letcov. Na ministerstve pracovala formálne až do 15. februára 1939. Ešte zamestnanie na expozitúre v Užhorode a potom kruté vojnové udalosti, ktoré zmarili jej letecké ambície. Pri úteku z Užhorodu po rozpade Československa a po obsadení vojskami dokonca letecká havária.

Po rozpade ČSR a po odchode z Užhorodu ostala bez práce od mája 1939 začala pracovať už pre nové slovenské Ministerstvo dopravy a verejných prác, kde sa organizovalo letecké oddelenie. Práca ju tu asi neuspokojila.

V roku 1939 si založila rodinu, zapojila sa do Slovenského národného povstania, už ako partizánka „Káťa“, ale hlavne partizánska spojka v Krupine. Po roku 1950 sa stala učiteľkou, učila na školách v Krupine, vo Vyhniach a na Bankách. Vychovala šesť detí a aby sa jej dramatický život ešte viac zdramatizoval pre ostré protesty proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 musela opustiť školské služby.

Šíriteľka čipkárstva Ema Angyalová z Kremnice

Výroba čipiek mala bohatú históriu hlavne v západnej Európe. Je celkom možné, že na naše územie ju priniesli kolonisti z Nemecka a z Čiech oveľa skôr, ako prišiel jej rozmach v našom regióne koncom 19. storočia.

Išlo o techniku výroby čipiek paličkovaním. Paličkovaná čipka sa vytvára pletením nití, ktoré sú navinuté na paličkách. Výsledok je vznik zázračného výtvarného diela. Paličky, na ktoré sú navinuté nite a vzájomne sa spletajú v tvaroch od výmyslu, majú stovky rôznych variant závisiacich od vkusu čipkárky a keďže visia z podušky a sú z dreva vydávajú pri práci harmonický klepot. Pri rozsiahlych /rozmermi/ čipkách existujú aj také, pri ktorých z podušky visí až 900 párov paličiek. Čipkárske školy sa volali Kloppschule /nemecky klopfen – klopať, kloppeln – paličkovať/. Z baníckych domov sa v zimných večerov ozýval klepot paličiek.

O rozšírenie čipkárstva koncom 19. storočia sa v našom regióne významne zaslúžila Ema Angyalová /1849-1923/ pochádzajúca zo slávnej kremnickej maliarskej rodiny. Narodila sa v Szekesfehervári, ale skutočne legendárnu prácu odviedla v našom regióne. Viedla ju snaha zlepšiť postavenie baníckych rodín v časoch, keď už sláva baníctva začínala upadať. S cieľom rozšíriť slávu čipkárstva absolvovala Ústrednú čipkársku školu vo Viedni a so svojím bratom Vojtechom /maliarom a výtvarným pedagógom/ založili a viedli najskôr roku 1884 čipkársku školu v Kremnici, neskôr, roku 1886 v Hodruši, roku 1888 v Kremnických Baniach, roku 1893 v Lúčkach. Roku 1895 vzniklo čipkárske stredisko v Krahuliach, v ktorom sa tak isto vyučovala výroba čipiek, ale stredisko sa staralo aj o ich odbyt a to je ozaj čin hodný našej úcty. Podobne tomu bolo aj v Kunešove, kde čipkárska škola tiež vznikla koncom 19. storočia.

Ema Angyalová však išla ešte ďalej a čipkársku školu založila aj na Starých Horách a za túto neúnavnú činnosť, ktorú vykonávala 26 rokov získala niekoľko zahraničných a domácich vyznamenaní. Pochovaná je v Kremnických Baniach. Uznáte, že to bola legendárna organizátorka

Čipkárske školy v Lúčkach, ale aj iných obciach zostali až do konca II. svetovej vojny.

Árendátorka sklárne v Novej Lehote - Terézia Seidlová

Koncom 18. storočia vznikla v Kľakovskej doline skláreň /prvá zmienka o sklárni je z roku 1793/ na lokalite vzdialenej okolo 8 kilometrov od Dérerovho mlyna, v katastri obce Nová Lehota, dnes Handlová.

V podstate v hlbokom lese vznikli dve sklárne /stará a po vyhorení nová/ s kompletnou technológiou od ťažby kremeňa ako základnej suroviny, výrobou potaše, teda tavidla a zariadeniami na spracovanie týchto surovín na sklo, pri ďalšom spracovaní až po výrobu maľovaného a brúseného skla. Skláreň vyrábala tabuľové a duté úžitkové sklo. Po požiari bola stará skláreň nahradená novou, ktorá pracovala do roku 1886. V sklárni žila celá komunita sklárov aj so svojimi rodinami, mali tam dokonca aj kaplnku a svojho učiteľa. Cirkevne patrila skláreň pod Novú Lehotu, ktorá je teraz časťou Handlovej. Skláreň bola majetkom Banskobystrického biskupstva – panstva Svätý Kríž nad Hronom a činnosť bola riadená prostredníctvom árendátorov. Ročne získaval Biskupský úrad okolo 300 zlatých. V tejto sklárni sa v roku 1830 stala árendátorkou Terézia Seidlová, ktorá tu aj žila aj so svojou rodinou a viedla celú výrobu tohoto širokého sklárskeho sortimentu. Nezanedbateľnou činnosťou bola aj jej starostlivosť o osadenstvo sklárne, ktoré tu žilo v deviatich domoch. V čase jej vedenia sklárne tu pracovalo 132 sklárov. Určite to bola náročná práca, len ak si uvedomíme, že majstri sklári boli z Nemecka, Rakúska, Čiech a zo Slovenska.

Po sklárni nezostali žiadne stopy, okrem haldy odpadového skla a archívnych materiálov, ktoré spracoval Dr. Ján Žilák z Univerzity M. Bela v Ban. Bystrici. Ako fotografiu prikladám liekovku zo zeleného skla, teda z netriedeného kremeňa s maďarským nápisom „Lekáreň u zlatého leva Hronský Sv. Kríž“, samozrejme po maďarsky Garam-Szent-Kerest, dá sa predpokladať, že je to výrobok tejto sklárne.

Obsah

01 Úvodom
02 Terézia Staneti majiteľka umeleckej sochárskej dielne v Kremnici
03 Šíriteľka čipkárstva Ema Angyalová z Kremnice
04 Prvá slovenská pilotka Katarína Krivdová Schweigertová
05 Adela Ostrolúcka - nádejná politologička
06 Árendátorka sklárne v Novej Lehote - Terézia Seidlová
07 Ernestína Ungárová vedúca a majiteľka kúpeľov vo Vyhniach
08 Karolína Kossuchová a Ida Kuchinková majiteľka a vedúca Kameninovej fabriky v Kremnici
09 Spisovateľka a prekladateľka Mária Kupčoková /1879-1941/
10 Poetka Štefánia Pártošová /1913-1987/
11 Zita Strnadová - Paráková koncertná umelkyňa a zakladateľka Ľud. školy umenia v Žiari
12 Alžbeta Gollnerová - Gwerková literárna historička, prekladateľka
13 Beatrix /1457-1508/, druhá manželka nášho kráľa Mateja Korvína
14 Významná folkloristka z Kremnice Drahotína Kardossová-Križková
15 Ľudmila Lehotská-Križková /1863-1946/, organistka a jedna z prvých slov. hud. skladateliek
16 Gizela Kocoureková /1892-1975/, slovenská publicistka , príbeh robotníčky z nášho regiónu
17 Jarmila Podzimková-Mračková /1928-1921/ akademická sochárka , ktorá si obľúbila náč región
18 Terézia Munichová "babka" z Kopernice
19 Klotilda Lupkovská-Horečná slávna včelárka
20 Spisovateľka Elena Čepčeková /1922-1992/ z Dolnej Ždane
21 Zabudnutá sochárka Ladislav Kmeť Zvolen

Terézia Staneti majiteľka umeleckej sochárskej dielne v Kremnici

Barbara Balážová vo svojej knihe o kremnických ženách /Pictorissa cremniciiensis/ analyzuje na základe historických podkladov príbeh vdovy po slávnom kremnickom sochárovi Dionýzovi Stanetim, ktorí umrel v roku 1767. Zostala po ňom vdova Terézia so štyrmi deťmi / najmladšie malo jeden rok / a sochárska dielňa, v ktorej bol rad neukončených diel, medzi najzávažnejšie iste patrili sochy pre kremnický farský kostol, ktorý bol budovaný priamo na námestí, ale bol tu aj slávny stĺp Svätej trojice, na ktorý sme všetci stále hrdší. Tento nebol tak isto ukončený. Terézia Staneti dostala povolenie od mestskej rady naďalej viesť sochársku dielňu, v ktorej mohli byť spomínané umelecké diela ukončené. Vznikli umelecké diela neskutočnej hodnoty.
Príbeh sa dobudovaním barokového stĺpa zďaleka nekončil. Z finančnej nutnosti predložila ambiciózna manažérka v roku 1770 pri konečnom vyúčtovaní pred mestskú radu nový účet, ktorý bol zvýšený skoro o 50 percent. Zvýšené náklady si uplatnila aj za sochy, ktoré boli vyrobené pre farský kostol. Mestská rada jej tieto náklady neuznala a tak Terézia Staneti začala hľadať svoju pravdu na Kráľovskej komore v Bratislave, kde podala žalobu a žiadala náhradu aj za škody, ktoré jej predchádzajúcim zatvorením sochárskej dielne vznikli. Začal sa dlhoročný proces pri ktorom si dal kremnický magistrát vypracovať celý rad posudkov zameraných najmä na posudzovanie kvality Stanetiho diela. Súdny spor trval dlho a ani spomínanej autorke / B. Balážová /sa z archívnych dokladov nepodarilo zistiť ako sa skončil. Známe je, že ani po 13 rokoch nebol spor rozhodnutý.
Z tejto malej epizódy vidieť, že táto manažérka z 18. storočia bola odborníkom na svojom mieste.

Úvodom

Aj keď prežívame 21. storočie a praktické skúsenosti už dávno preukázali dobré vlastnosti žien pri riadení najrôznejších priemyselných činností predsa si len ťažko vieme na Slovensku predstaviť situáciu aby na čele napríklad hutníckych spoločností stáli ženy.

Ja sám som sa s takýmto prípadom stretol vo svojej praxi len raz a to vtedy, keď vedúcou Závodu elekrolýza a vlastne celej hlinikárne na Islande bola žena. Určite zvládala túto náročnú úlohu dobre.

Pozrime sa však do histórie nášho regiónu aj tu je niekoľko zaujímavých prípadov, keď sa v zložitých podmienkach ženy ujímali riadiacich funkcií a viedli ich veľmi úspešne.